Prečo je o Aujeskyho chorobe tak ticho?

obr.: pixabay.com

Bolo to v jeden zimný novembrový deň, keď vo večerných hodinách prišiel ku mne kolega poľovník Jožo, ktorého stav odzrkadľoval smutný výraz jeho tváre. Chvíľu sedel mlčky na stoličke a až potom z neho vyšlo, že niečo sa deje s jeho psom miláčikom rodiny. Išlo o plemeno slovenského kopova, ktorý mal za sebou už niekoľko skúšok poľovne upotrebiteľného psa a v našom poľovnom združení sme si pochvaľovali jeho prácu pri spoločných poľovačkách. Čo sa stalo so spomínaným psom ? Podľa jeho slov bol jeho pes včera ešte v poriadku, ale dnes od rána bol apatický, neskoršie začal vracať a objavila sa tiež neochota jesť. Snažil som sa ho upokojiť a poradil som mu, aby na druhý deň navštívil so psom veterinárneho lekára. Po chvíli sa trochu upokojil a odišiel domov. Pár dní som ho nevidel a ani mi nedvíhal mobil. Začal som tušiť, že sa niečo stalo. Neskôr keď sme sa stretli som na jeho tvári videl, že sa splnilo moje tušenie. Jožo mi povedal, že dal na moju radu a navštívil so psom veterinára, ale všetko bolo márne, pes po niekoľkých dňoch pošiel. A na moju otázku na čo pes pošiel, mi Jožo povedal, že išlo o

Aujezskyho chorobu

Priznám sa, že som niečo o nej počul, ale bolo to len okrajovo. Preto som začal zháňať bližšie informácie o tejto chorobe a chcem sa s Vami o tieto podeliť.

Túto chorobu, známu tiež pod názvom pseudobesnota, spôsobuje prasací herpesvírus ( SHV-1 ) a prvý krát bol tento vírus opísaný v r. 1902 maďarským veterinárom, po ktorom dostal aj meno.. Základným hostiteľom a rezervoárom vírusu je ošípaná. Nakaziť sa ním môžu psy, mačky, prežúvavce a králiky. Na šírení vírusu sa podieľajú aj potulné potkany. Iba ľudia a všeobecne primáti a nepárnokopytníky nie sú náchylné k tomuto vírusu. Zatiaľ u ľudí neboli preukázané prípady, boli len opísané mierne príznaky podobné ľudskému herpesu s pľuzgiermi. Na rozdiel od klasickej besnoty vykazujú nakazené zvieratá smäd, ale nie agresivitu. Samotné ochorenie postupuje tak rýchlo, že v čase smrti sa v tele zvieraťa nevytvorili dostatočné protilátky. Spoľahlivá diagnóza sa zvyčajne robí až po smrti zvieraťa.

Pri ošípaných dochádza k infikovaniu priamym aj nepriamym kontaktom ( náradie, obuv, nevyčistené nákladné autá atď), alebo vzduchom, pričom dochádza k vylučovaniu sekrétu nosa a hltana, mlieka a spermií resp. vaginálneho výtoku.

Po infikovaní vírus pretrváva v nervovom tkanive po celý život a môže byť reaktivovaný napr. stresom. Pri ňom môže byť vážne narušený imunitný stav : protilátky nedokážu udržať vírus na uzde a tento je vylučovaný. V takýchto situáciách vzniká nebezpečenstvo pre psa.

Uvádza sa, že inkubačná doba je 2 až 9 dní ( obvykle 3 až 5 dní ). V literatúre som našiel informácie, že v čase 24 – 48 hodín od objavenia sa prvých príznakov dochádza k strate vedomia, kŕčom, ochrnutiu a nakoniec k smrti.

Variabilita symptómov závisí od toho, kde vírus vstúpil a ktoré nervy boli postihnuté ako prvé. Opisujú sa všetky možné javy centrálneho nervového systému, ako je zmena správania, odmietnutie jesť, zrýchlené dýchanie, slintanie, hnačka, začervenanie viečok a zvracanie. No najtypickejším príznakom je svrbenie, ktoré sa neustále zvyšuje ( často v oblasti hlavy, na papuli, okolo očí alebo uší ) a zvieratá sa samy škriabu, čo môže viesť až k samo zmrzačeniu. U infikovaných zvierat môže dôjsť aj k zvýšeniu teploty do 41 0 C.

Vírus SHV-1 je relatívne odolný voči vplyvom prostredia a preto môže prežiť celé mesiace v mäse, pôde a exkréciách. V svalovine vydrží vírus aktívny pri teplote +4 až – 20 0 C dobu 5 až 7 mesiacov a pri teplote 55 – 60 0 C sa inaktivuje za 30 minút a pri 80 0 C za 10 minút. Vírus v pôde môže v lete prežiť 2 – 3 týždne a v zime 5 – 6 týždňov. V tekutom hnoji prežije 27 týždňov pri teplote 4 0 C a 15 týždňov pri teplote 23 0 C.

Na základe vyššie uvedených informácií som zavolal Jožovi a chcel som od neho ďalšie informácie o tom, ako sa mohol jeho pes nakaziť. Jožo mi povedal, že sa niekoľko dní pred tým, než sa začali diať s jeho psom niektoré z popísaných zmien, bol na pozvanie so psom na spoločnej poľovačke na diviakov. Keď sa jeho pes vrátil z pohonu, kde došlo ku stretu s diviakmi, mal na srsti zbytky farby na pravej strane tváre. Rovnako bolo toto miesto poškriabané asi od tŕňov, ktoré boli na mieste súboja s diviakom. Toto miesto si pes začal neskoršie škrabať až do krvi. Pes vykazoval príznaky zhoršeného dýchania a chvíľami akoby strácal vedomie. Nakoľko sa už nechcel dívať na to, ako jeho miláčik trpí, súhlasil s jeho usmrtením..

Považovať za nemožné, že pes sa môže nakaziť touto chorobou od diviačej zveri, je prejavom podceňovania. K intenzívnemu šíreniu choroby u čiernej dochádza v období ruje. V súčasnej dobe, pri populačnej explózii diviačej zveri, sa poľovnícke psy stávajú naj ohrozenejšou skupinou. Pri práci s diviakom sa poľovnícky pes môže dostať do blízkeho kontaktu s nakazeným diviakom, kedy môže dochádzať k prenosu vírusu. Poľovnícke pes sa nakazí zjedením alebo vdýchnutím infekčného materiálu ( surová divina, sliny alebo nosný sekrét ). Prenikaniu vírusu do tela psa napomáhajú poranenia pyskov, jazyka a ústnej dutiny a tiež poškriabaním kože od tŕňov. Potenciálnou cestou prenosu vírusu môže byť aj výcvik psa, kedy sa používa koža z diviaka napr. aj s hlavou. Prenos ochorenia zo psa na psa nebol zaznamenaný ( Greene, 2006 ). Veľkú pozornosť je potrebné venovať mačkám, u ktorých je pre túto chorobu typický výtok slín s vysokým obsahom vírusu, čo môže byť zdrojom infekcie pre psa, ktorý s ňou prišiel do kontaktu.

Pri samotnom love neexistuje takmer žiadny spôsob, ako zabrániť tomu, aby sa psy dostali do kontaktu s čiernou, alebo aby boli čo najkratšie, pretože po prvé sú tu samotné psy a po druhé, zvyčajne nie je nikto tak blízko, aby mohol zasiahnuť. Veľmi vhodné je obmedziť aj kontakt psa s uloveným kusom, kedy si niektoré psy chcú schladiť svoju „zúrivosť“. Ďalej je potrebné zamedziť požieraniu surových vývrhov a tepelne upravených vnútorností z ulovenej čiernej. Najnebezpečnejším pre psov je hrtan, mandle a okolitá svalovina, ďalej tiež horné cesty dýchacie od priedušnice až po najjemnejšie priedušinky uložené v pľúcnom tkanive. Skôr než vpustíme psy na miesta, kde sa vyvrhovalo, je potrebné odstrániť z podlahy organické zbytky a podlahu opláchnuť 2% roztokom chloraminu, ktorý vírus spoľahlivo ničí.

Najohrozenejšími sú psy, ktoré sa snažia zastaviť postrelený kus a tieto útočia na hlavu so snahou chytiť ho za rypák. Takýto diviak je v strese, v dôsledku čoho dochádza k výraznému množeniu vírusu v nosohltane a priedušnici a ten je s nosným sekrétom a slinami vyfrkávaný a útočiaci pes ho vdychuje. V takýchto prípadoch je bezpečnejšie využívať k dohľadávke menej ostré psy, ktoré si držia „zdravý“ odstup od diviaka.

Ďalšou možnosťou je, že sa odoberie časť krvi z ulovených diviakov a táto sa pošle na otestovanie na protilátky na chorobu. Toto by mohlo poskytnúť prehľad o tom, koľko zvierat už bolo v kontakte s vírusom, ak je k dispozícii reprezentatívna vzorka z regiónu.

Ako sa v literatúre uvádza, vakcína ( ochranné očkovanie ) proti ochoreniu psov neexistuje. Bola testovaná vakcína určená pre ošípané, ktorá obsahuje živý oslabený vírus, ale tento vakcinačný vírus spôsobil u psov prepuknutie choroby s následným úhynom.

Uvedomujem si, že prečítanie tohto článku nepomôže oživiť uhynutého poľovníckeho psa miláčika rodiny, ale ukazuje možnosti, ako sa vyhnúť ďalším zbytočným úmrtiam. Článok si dáva za cieľ prispieť k vzdelávaniu a zvyšovaniu informovanosti širokej poľovníckej verejnosti o tejto chorobe. Pomôcť môže aj spätná väzba ( komentáre čitateľov ) k tejto problematike.

Ešte jedna veľmi dôležitá myšlienka mi napadá a tým je voľný pohyb nepoľovníckych psov v prírode. Ich majitelia si asi neuvedomujú alebo to jednoducho ignorujú, že na miestach kde sa pohybujú ich psy, sa mohol napr. v noci pohybovať nakazený kus čiernej, čím vystavujú svojich miláčikov riziku nakazenia Aujezskyho chorobou.

Nájde sa niekto, kto nám širokej poľovníckej verejnosti poskytne relevantné podotýkam neskreslené a úplné informácie o stave tejto choroby na Slovensku ?

Autor: Ján Krnáč.

Stretli ste sa už s Aujeskyho chorobou?

Zúčastnite sa tejto malej ankety o Aujeskyho chorobe...

 

8 Comments

  1. Ďakujem autorovi za túto tému. Situácia s aujeszkyho chorobou je vážna, len o nej akosi nikto nechce hovoriť. Tiež poznám chalanov, ktorým na aujeszkyho chorobu pošli psy. Nikto im nič neuhradil. Ja svojho psa preto nenosím na spoločné a aj do revíru so mnou ide len na remeni. TIBI

  2. To je strašné !. Nikdy som o takej chorobe nepočula. Mám dvoch psíkov a pravidelne s nimi chodím na prechádzky do lesa. Občas aj vidíme v diaľke medzi stromamy utekať diviaky, ale nikdy by ma nenapadlo, že sa moje psy môžu nakaziť takouto hroznou chorobou. Až mi je zle pri pomyslení, že by som o nich prišla. Nedá sa proti tomu očkovať?

  3. To už ani nie je možné, koľko chorôb majú dnes zvieratá. Ešte pred takými 30 rokmi sme vedeli tak maximálne o nejakej slintačke, alebo besnote. Od tzv. revolúcie sa na nás toho hrnie voláko veľa. Námatkovo si spomínam na napríklad: choroba šialených kráv, vtáčia chrípka, mor ošípaných, africký mor, teraz aujeskyho choroba. Nechcem tu konšpirovať ako podaktorí, ale nie je to nikomu divné ?

    • Tot za humnami v Madarsku ju prvy krat objavili uz zaciatkom 20teho storocia a nie je to ani u nas ziadna novinka. Svet je proste globalizovanejsi a k informaciam sa dostanes lahsie nejaku konspiraciu by som za tym nehladal.
      No a samozrejme oteplovanie. Na juhu zapadneho Slovenska sa nam pomaly ale iste rozsiruju aj take druhy komarov ktore dokazu prenasat malariu ci spavu chorobu. Pred par desatrociami u nas neprezili zimu.

  4. Už tu jedna téma na tento problém je. Za chvíľu pred troma rokmi som na to VÁŽNE upozorňoval. MilošZV to načal…no a reakcie? napr:
    Tibor Kossuth: KIRI nepreháňaj. Situácia nie je tak dramatická ako píšeš.
    Takže – aby ste vedeli – Tibor Kossuth vám to vysvetlil…
    https://www.horar.sk/forums/t%C3%A9ma/pozor-na-aujeszkyho-chorobu/

    Dodnes – nože – komu preplatila komora – ste predsa poistení proti škodám pri výkone poľovníctva – komu preplatila Komora či SPZ úhyn psa na túto chorobu?
    Otázka ešte závažnejšia – komu veterinár či laboratórium – teda ŠVPS dala POTVRDENIE, že išlo o úhyn na túto chorobu?

Napíšte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zobrazená.