baterkynoze
banner barracuda 2013 

baner_155x122

kruty2b

Ako som včelára z hniezda išiel vybrať

vcelar
Raz bolo to na sklonku prvého školského roku na Lesníckom učilišti v Sološnici. Vyrazili sme si aj s kamarátom na prechádzku do lesa. Boli sme na kopci Vysoká, ako ho miestny volali. Z dlhej chvíle, čo už tak môžu také chlapčiská robiť, začali sme vyhadzovať kamene dole rúbaniskom.
A preto že to bolo dole s kopca, darilo sa nám, lebo kamene nám ohromne lietali ďaleko do korún stromov, kde robili poriadny lomoz. Keď tu zrazu čosi nižšie pod nami, vyletel z koruny starého mohutného buku, akýsi majestátny vták. A nevyletel len tak hociako, spustil sa nízko dole úzkym rúbaniskom a letel stále dole až sa nám stratil z dohľadu. Zdalo sa nám to akési čudné. Správal sa tak, akoby sa chcel pred nami skryť. Čosi nám nedalo a šli sme sa tam pozrieť. A bolo na čo. V korune toho starého košatého buku bolo veľké hniezdo. Nevedeli sme, čo to bude za vtáka. Bolo nám však jasné, že to bude asi dravec. Lenže buk to bol obrovitánsky. Na pni meral tak okolo jeden a pol metra hrúbky. Vyliezť naň bolo, bolo akoby by ste liezli na hladkú skalu, kde sa niet čoho chytiť.

Ale túžba nazrieť do hniezda bola nesmierna, hlavne pre mňa. A tak som začal premýšlať, ako na to. Materiálne prostriedky neboli žiadne. Keby to bolo doma, možno by sa dalo niečo zohnať, ale tu na učilišti som mohol použiť na túto akciu, akurát tak len staré tepláky a obdraté trampky, čo som mal práve na sebe. Teda poviem vám nič moc. Teraz ma napadá tá slávna Ovídiová veta: „Nebojte sa prekážok, lebo tie vo vás vyvolajú také vlohy, ktoré by sa za normálnych okolností vôbec neprejavili." Ja som vtedy túto múdrosť ešte nepoznal, zato rozmýšľať som vedel o sto šesť.
Horšie bolo, že aj peňazí bolo strašne málo. No ale nakoniec som na to prišiel, vymyslel som spôsob, ako sa do hniezda dostať. V obchode som za pár korún nakúpil presne vypočítaný počet veľkých klincov, ktoré mi mali slúžiť, ako schodíky k hniezdu, po hladkej stene kmeňa toho velikánskeho buku. Potreboval som niečo, čím by som sa opásal okolo kmeňa, aby som počas lezenia nespadol na zem. Buk bol totiž tak ohromne hrubý, že ani vysoko pod korunou nebola šanca ho objať rukami a tak sa na ňom udržať.
Vyrazil som do ulíc a kto hľadá ten nájde. Na železničnej stanici v som našiel kus starého kábla, ktorý sa na tento účel náramne hodil. Mal presne požadované parametre, akoby mi bol tam, priam pán boh položil, alebo nebodaj to bol čert..? Dozviete sa ešte prečo.
Na akciu som zobral jedného svojho spolužiaka, ktorý tam bol ochotný ísť so mnou, ale na strom so mnou, by nebol liezol ani za ten svet. Keď uvidel mohutné staré bučisko, prešla ho hneď odvaha i keď inokedy nepatril zrovna medzi bojkov. No a to, že som si ho vtedy zobral zo sebou, ako sa neskoršie ukázalo, nebolo práve to najšťastnejšie rozhodnutie, lebo mi bolo súdené v ten deň byť ešte veľmi horúco...
Prišli sme na tvár miesta a išlo sa na vec. Bez okolkov, ako vždy. Nabil som prvých pár klincov do kmeňa starého buka akýmsi kusom železa, čo som našiel na šrotovisku za učilišťom, lebo kladiva nebolo. Opásal som sa starým káblom. Laco mi ochotne zviazal jeho konce na druhej strane tohto mohutného buku, kde som ja nemal šance dočiahnuť rukami. Útok začal. Klince sa mi darilo relatívne presne zatĺkať tam, kde mala ísť ďalšia noha. Bolo to trocha pracné, ale čo na tom. Systém fungoval a o nejakú chvíľu som bol už skoro v polovici vysokého kmeňa.
Laco žasol a aj sa trocha o mňa bál. Ja síce tiež, ale čo by som tú trochu strachu nevydržal. Výška pribúdala, ale pokračoval som smelo ďalej. Ba čo viac, bol som hrdý na seba, že mi to tak dobre ide a na to ako som to dobre vymyslel. Mohutný kmeň stromu sa tesne pod korunou rozdvojoval na dva ešte stále mohutné kmene.
Hniezdo bolo práve medzi nimi, postavené aj na niekoľkých malých konároch, ktoré v tom mieste rástli. Jeden z nich mi vtedy veľmi pomohol, ako jediný chyt na tých mohutných rázcoháh pod korunou, keď som prišiel pod ten dvoják, ktorý sa mi v tej chvíli zdal, ako neprekonateľná prekážka v postupe do koruny. Hneď mi aj došlo, že som s tým vo svojom smelom pláne nepočítal. Nastal prvý vážny problém a potom ich bolo ešte neúrekom. Musel som sa rozhodnúť, buď ísť dole a bol koniec môjmu plánu, alebo sa odviazať a vyhupnúť do koruny. Bolo to ťažké rozhodovanie, lebo dole sa mi ísť nechcelo. Keď som sa sem už dostal a ísť hore, na to sa bolo treba odviazať a to na druhej strane kmeňa. Kamarát bol na zemi a tu sa ukázalo, že keby som bol sám musel by som si ten kábel priviazať v mieste pri mne a nie na druhej strane kmeňa. Rozhodol som sa odviazať a urobil som to. Síce len veľmi ťažko, lebo dosiahnúť na druhú stranu tesne pod dvojakom bolo skoro nemožné. Vďaka tomu jednému malému konáru čo som mal za chyt, ktorý ma potom zachránil.
Vyšvihol som sa horko-ťažko do koruny. Nazrel som do mohutného starého hniezda, ktoré používali jeho nájomníci, azda už veľa rokov . Sláva, uvidel som dve pekné kropkaté vajíčka, boli vtedy pre mňa ako nájdený poklad po dlhom ťažkom hladaní. Vtáčí rodičia boli v nedohladne, lebo pribíjaním klincov som ich poriadne vyplašil. Výška to bola úžasná, ale v korune tohto veľkého stromu bolo nádherne. Šíry tam bol svet, ako v rozprávke.
No bolo sa treba vrátiť. Ťažká to úloha. Dostať sa znova pod dvojak, bolo priam nemožné, lebo pri tomto manévri som sa musel celou svojou váhou zavesiť na ten malý konár. Na ten jediný chyt v tej obrovskej výške a chvíľu voľne visieť nad krajinou. Mráz mi chodil po chrbte, ale nebolo vyhnutia, bolo treba konať. Keď som už stál na klincoch pod dvojákom, musel som si kábel okolo kmeňa znova priviazať, lenže beda, jednak som nemohol dočiahnuť na druhú stranu a voľnú ruku som mal len jednu. Bez zaistenia káblom by som sa určite neudržal na mojich klincových schodíkoch. V tej chvíli sa mi zdalo že to nezvládnem a to bolo zlé. Bol som na tom vtedy asi tak, ako Reinhold Mesner na K 2, aj ten tiež liezol sám. Zapeklitá to bola chvíľa. Išlo mi o život. Strom bol vysoký, ďaleko od dediny a navyše aj v strmej stráni. Nebolo mi pomoci. Ani spolužiak na zemi mi v tej chvíli nemohol nijakovsky pomôcť, akokoľvek by chcel. Ale asi aj vtedy stál pri mne Svätý Peter, alebo niekto iný, lebo som v tej ťažkej dostal nápad, ako z tej brindy von.
Vyšiel som teda znova do koruny stromu a previazal som si kábel okolo pása znova tak, aby mi uzol vyšiel zaviazať na mojom boku. Obhodiť kábel okolo stromu, sa mi však zdalo nemožné. Lenže inej cesty nebolo. Mal som už aj poriadny strach. A znova, zavesenie na jeden chyt a nový pokus o zaviazanie kábla okolo stromu. Síl mi už ubúdalo. Bolo treba urobiť všetko preto, aby som to zvládol, bola to v tej chvíli moja jediná možnosť. Prechytil som si pravú ruku za ľavú a kábel som obhodil okolo stromu z prava do ľava. Špičkou ľavej nohy som zachytil kábel a dočiahol ľavou rukou. Podarilo sa. A znova som si musel vymeniť ruky na konári a v istom okamžiku som bol celkom bez držania. Voľnou ľavou rukou a zubami som zaväzoval ten starý gumený kábel na dvojitý uzol. Tá hnusná chuť gumového kábla mi v ústach vtedy pripadla, ako manna nebeská, ktorá mi v tej chvíli zachránila život. Bol to pre mňa nesmierny pocit úľavy, vedel som, že som už zachránený. Zišiel som rýchle dole kmeňom s roztrasenými nohami, neviem či viac z vysilenia, alebo zo strachu. Nesmierne som si vydýchol, keď som zase stál oboma nohami na zemi. A život bol zase krásny.
A čo si myslíte že som urobil o dva týždne? Otriasol som sa a išiel som tam znova.Už aj sám, ale vyzbrojený skúsenosťami starého lezca, poznajúc spôsob, ako na to. Odvaha mi vtedy veru určite nechýbala, aj keď rozum hádam trochu áno. Tak takéto som ja bol dieťa.
Vtáčatá boli vtedy už vyliahnuté, začudovane pulili svoje očká na mňa, lebo také čosi vo svojom hniezde ešte nevideli. Koniec školského roku sa blížil a tak som pomýšľal na to, že si jedno vyberiem z hniezda domov a vychovám si ho doma sám. Potom prišiel predposledný deň školského roku a ja som si išiel pre jedno z mláďat. Vyliezol som teda opatrne hore už po tretí krát. Mláďatá boli veľké už ako päsť. Na internát som si ho niesol pod teplákovou blúzou. Ako sa vyvíjal jeho život potom, vám teraz popíšem.
Domov cestovalo vlakom v papierovej krabici na vrchu mojej tašky. Doma som ho kŕmieval najmä mäsom, súdiac podľa toho, že je to dravec. Ale akosi mu to moc nebralo, čomu som sa aj dosť divil, lebo raz som už pred tým mal doma dravca, Sokola myšiara a ten hltal mäso o sto šesť. Mal som z neho veľkú radosť. Keď podrástol a začal lietať, na starej drevárni oproti dverí našej kuchyne som mu pripevnil kus hrubého konára, na ktorom rád sedával. Z toho sme sa tešili on aj ja, lebo sme celý deň na seba videli. Len suseda Urmínska prišla občas protestovať, vraj Paľo čo si to doniesol za hnusobu, všetky moje sliepky sú pod kurínom a boja vyjsť von, nažrať sa. No a podobných sťažností bolo viac, nakoniec som si však na ne zvykol.
Po čase som zohnal Atlas dravých vtákov a na moje veľké prekvapenie som zistil, že sa jedná o „Včelára", síce dravca, ale živiaceho sa len jedením divých včiel a ôs, alebo ich lariev, ktoré si vyhrabáva zo zeme, ako sliepka. Od ostatných pernatých dravcov sa líši najmä tým, že na zobáku nemá ozub na trhanie mäsa a pazúry má len krátke, vhodné len na hrabanie v zemi a že je sťahovavý vták. Záhada, prečo mu tak nechutilo mäso, bola tým pádom vyriešená. Mal som ho vypusteného úplne na voľno. Nikdy nemal na nohách nijaké putá a ani nepoznal, čo je to klietka. Radosť bola na neho pozrieť. Lietaval si vysoko nad našimi domami a vždy sa ku mne na svoj konár vrátil. Bol s neho nádherný vták. Zaujímavé, že nikdy som sa nebál o to, že mi uletí.
Lenže moje prázdniny sa minuli a ja som sa musel vrátiť do učilišťa. Včelár bol už celkom samostatný fešák a mal som pocit, že nejakú tú obživu si našiel už aj sám. Čuduj sa svete chutilo mu aj ovocie, čo našiel v záhrade.
S obavami som teda odyšiel do Lesníckeho učilišťa, lebo až o dva týždne som sa mohol z neho vrátiť. Vtedy sa mi to inak nedalo. Včelára som potom našiel až asi v piatej záhrade od nás, sedieť na viničnej pergole. Poznal ma ihneď, ale veľmi pišťal, ako kedysi, keď bol malý. Akoby sa mi žaloval a cítil sa opustený. Bol chudák totiž postrelený. Dozvedel som sa, že to bol jeden miestny galgan, čo ho postrelil vzduchovkou do stehna. Ranu mal otvorenú a náležite nahnisanú. Je mi z toho smutno, ešte aj teraz keď si na to spomeniem. Bol som z toho zúfalý a nešťastný, lebo som mu s tým nemohol nijako pomôcť.
- Od vtedy som pravidelne chodil domov, ale už som ho nikdy nestretol. Márne som ho ja hľadal, nikdy som ho už nevidel a ani nezačul jeho ti-ti-ti. Nuž takto smutne skončil život môjho Včelára.

Autor: Pavol Beláň


 

info_adm



Komentáre   

hospodar50 0 hospodar50
Pernis apivorus
Včelár obycajny - Pernis apivorus je zakonom chraneny druh. Pozri si zak. c. 287/1994 Z.z. a vyhlasku c.156/1992 Zb.
2009-03-10 14:11 Odpovedať

Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť

Mohlo by vás zaujať

Vyhľadaj na stránke

Prihlásiť

Zaregistrovať




podat inzerat zadarmo

Nájdete nás aj na Facebooku

Nové komentáre fotiek

  • alexander: "Klobúk dolu"
  • HunterJan: "Lovu zdar !"
  • polovnickydvor8: "hallo
    pokial viem na slovensku s..."

Používatelia stránky

Stránku si práve prezerá 414  neprihlásených návštevníkov.
Heslom sa prihlásil:

  • urgela

Napíšte nám

podnety2

xxzver, zviera, jelen, diviak, srnec, medved, liska, zajac, bazant, priroda, les, strom, luka, pasienok, teren, pribeh, poviedka, poviedky, rozpravky, vtip, kniha, kazatelna, posed, krmelec, krmitko, 4x4, malorazka, gulovnica, brokovnica, vzduchovka, zbran, pistol, buchacka, strelivo, strielat, strelby, pretek, trapp, parkur, naboj, strela, monolit, rws, sb, sab, sellier, bellot, federal, tsx, ttsx, lapua, zakon, vlastník, ochrana, optika, dalekohlad, puskohlad, kolimator, montaz, svenk, otocna, ocelova, weaver, horar, diskusia, diskusni, forum, fórum, chat, pokec, nazor, hunter, polovnik, polovnictvo, polovačka, polovanie, lov, lovec, myslivec, honitba, odstrel, poplatkovy, polovník, zdruzenie, PZ, SPZ, fotografie, fotky, foto, video, inzercia, inzerce, inzeraty, predam, prodam, kupim, koupim, baterka, svietidlo, príbehy, poviedky, frir, termokamera, nocne videnie, atn, pulsar, apex, scout,