baterkynoze
banner barracuda 2013 

baner_155x122

kruty2b

SNOB

logo_clanok_snob
Pruské veľkoknieža Kraft Christian Hohenlohe bol za čias Rakúsko – Uhorska nesmierne bohatý a zámožný človek. Do jeho súkromného vlastníctva patrila vtedy celá Javorina a Bielovodská dolina, ba patrilo mu poľovnícke právo na území celých Belianskych i Vysokých Tatier. Bol náruživým poľovníkom, temer zabijakom...

 

Aby sa rozrástla fauna v jeho poľovnom revíri, dal na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia importovať do uvedenej oblasti niekoľko desiatok zubrov z nejakého zvernicového chovu. Len dva zubry mali európsky pôvod, ostatné pochádzali z Ameriky a boli to pravé bizóny. Po rokoch sám niekoľko z nich zastrelil, ostatné zahynuli na rozličné choroby, alebo ich strhli medvede, rysy a vlci. Na mieste, kde vraj ulovil svojho tisíceho kamzíka dal postaviť pamätnú tabuľu so svojim ctihodným a nezabudnuteľným šľachtickým menom. Okrem prepychového poľovníckeho zámočku dal v Javorine postaviť i drevený kostolík. Možno preto, aby mal kde získať odpustky za zverstvá, ktoré napáchal na zveri a na celej prírode v oblasti Tatier. Videl som kdesi v starej knihe fotografiu, na ktorej pyšne trónil jeho trojdňový úlovok. Dvadsaťdva nádherných, kapitálnych srncov tam ležalo na výrade vo vyrovnaných radoch. Ešte šťastie, že aj taký človek je smrteľný, lebo keby žil sto rokov, bol by vystrieľal nielen všetku zver na území Vysokých Tatier, ale na celom Slovensku. A sám pán Kraft Hohenlohe pravdepodobne veril v reinkarnáciu, lebo jeho nenásytná lovecká nátura sa naplno prejavila o niekoľko desiatok rokov v osobe maličkého, ale temperamentného snoba, podareného predsedu miestneho národného výboru v jednej zapadnutej liptovskej dedinke pod samým hrebeňom Veľkej Fatry. Zbierka jeho poľovníckych trofejí bola síce podstatne menšia ako pána Hohenloheho, ale jeho poľovnícka latina bola obdivuhodná a nezabudnuteľná. Keby sa to bolo dalo vtedy nahrať na nejaký elektronický nosič, dosiahol by dnes u poslucháčov vari väčší ohlas, ako Stanislav Štepka s celým svojim Radošinským naivným divadlom. S pánom predsedom som sa zoznámil celkom neobyčajne.

V začiatkoch svojej lesníckej služby som sa dával temer pravidelne každé dva roky prekladať na iný lesnícky úsek, iné polesie či lesnú správu. Bolo pre mňa nesmierne zaujímavé a dôležité poznávať nové čarovné lesné zákutia. A tak som za desať rokov obišiel a spoznal viac ako polovicu lesov vtedajšieho nášho rozsiahleho Lesného závodu, ktorý sa vtedy rozkladal od Ľubochnianskej doliny až po dolinu Čierneho Váhu. Na prevažnej ploche bol režijný poľovný revír štátnych lesov. Iba niektoré okrajové, menej zazverené časti dostali do prenájmu poľovnícke združenia. A tak i vtedy, keď som nastúpil do Studenej doliny, patrila táto poľovníckej spoločnosti Sokol, kde poľoval i spomínaný predseda MNV. Vracal som sa teda raz na svojej Jave 35O z celodennej práce v lese. Došli mi však cigarety, zaparkoval som motocykel pred jedinou krčmou v dedine a vošiel dnu. Bola to malá krčmička, taká útulná, že tam bolo dvadsať stoličiek a päť stolov. Keď bolo v krčme tridsať chlapov, to už desiati stáli a miestnosť bola preplnená. Objednal som si teda kávu a krabičku Marsiek, a na chvíľu sa posadil. Sedel tam práve pán predseda, bol otočený ku mne chrbtom, a tak ma našťastie nezbadal. Okolo neho hlúčik chlapov, miestnych dedinských horalov, a on im rozprával zaujímavé historky o poľovačkách a poľovníctve. Počúvali jeho rozprávanie s otvorenými ústami, veď už len za to, že ho dokázali počúvať, im často ovlažoval vyschnuté hrdlá poldecákmi slivovice, rumu, vodky, či pohárom dobre vychladeného piva. Prečítal som veľa poľovníckej literatúry, i mnoho latiny, ale to, čo predvádzal podarený predseda, inak veľký poľovník, bolo predsa len niečo iné. To sa nedalo prepočuť, to bola latina ako z vybájenej knihy, akú by nedokázal napísať ani vychýrený grécky bájkár Ezop, či ruský Krylov. Zapáli som si teda lahodne cigaretu, popíjal teplú kávu z modrej keramiky a s nemým úžasom počúval rozprávanie veľkého predsedu. - Viete chlapi, ako toká taký hlucháň ? To vám je taký veľký vták s mocným zobákom, a keď toká, tak silno udiera svojim zobákom do konára stromu, až ho preďobe ! A keď ten konár spadne na zem s veľkým praskotom a hukotom, priletia na ten zvuk sliepky a on sa potom s nimi pári ! Alebo taký hoľniak ! To vám je prešibaný vták ! Sedel som raz zavčasu ráno na holi Dvorisko, hoľniaky tokali ako o dušu. Mal som povolenku jedného streliť. Ale boli všetky ďaleko. Odrazu mi jeden ako zázrakom priletel vari na sto metrov. Odistil som guľovnicu, opatrne zamieril, a keď som chcel stiahnúť spúšť, to kohútisko ma zvetrilo a odletelo ! A už som viac nemal možnosť na hoľniaka vystreliť ! Taká je poľovačka zaujímavá chlapi, že by ste tomu neverili ! A znova im objednal ďalšiu rundu. Škoda, že pri svojej vysokej a zodpovednej funkcii nemal veľa voľného času a nechodieval častejšie do krčmy. Lebo na také jeho návštevy sa najviac tešili tí, čo radi púšťali dolu hrdlom alkoholový mok. A to ešte zadarmo ! Tvárili sa pritom, že ich jeho rozprávanie náramne zaujíma, ale v duchu sa mu isto vysmievali, veď väčšina z nich boli vychýrení pytliaci a temer všetci do jedného lesní robotníci. Keď teda vstal a podišiel k pultu, aby objednal nápoj všetkým chlapom, vtedy zbadal moju lesnícku služobnú uniformu a rozprávaniu o poľovačke bol definitívny koniec. Ale pozval ma k svojmu stolu, objednal mi pohár červeného vína a už sme potom rozprávali o inšom. Ale nakoniec som predsa len dostal pozvanie na prehliadku jeho poľovníckych trofejí. Keď sa mi pochválil, že má streleného hlucháňa, napokon som súhlasil, lebo hlucháne boli vtedy mojou nevyliečiteľnou dlhodobou chorobou. Lenže jeho dom som dlho obchádzal. Pracoval totiž vtedy u lesov ako dobrý a skúsený drevorubač i jeho o niečo starší švagor Cyril, inak poľovný hospodár spoločnosti Sokol.

A hoci boli teda blízka rodina, svojho švagra strašne nenávidel a komunikovali spolu len cez poľovačku. Totiž spomínaný snob - predseda, bol kedysi hlavný agitátor pri združstevňovaní v tejto odľahlej horskej dedine. Ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bolo v tejto obci nemálo súkromnehospodáriacich maloroľníkov, ktorým učarovala pôda a nechceli sa jej len tak ľahko zbaviť. A pretože to bolo tŕňom v oku pánom na okrese, dostal za úkol presviedčať ich a zlomiť ich odpor práve náš predseda. Robil to dokonale, a kto ho neposlúchol, toho udával za najmenší priestupok. I svojho švagra obral o kus ornej pôdy, niekoľko hektárov lúk i o dobytok. A to mu Cyril nevedel nikdy odpustiť a zaumienil si, že ho za to kruto vytrestá. Bol to síce dobrák od kosti, jedinečný a znalý drevorubač, ale humorista, že mu nebolo páru na široko – ďaleko. Mali ho ľudia však omnoho radšej, ako jeho nepodareného švagra. Keď sa teda stal poľovným hospodárom, prehovoril svojho švagra, aby sa dal na poľovačku, dohovárajúc mu, že všetci veľkí páni sa venujú tomuto ušľachtilému koníčku. Ten sa nedal dlho prehovárať. Veď už dávno sa takou myšlienkou zaoberal sám, ale nebol si istý, či rozhnevaný švagor prehovorí ostatných členov poľovníckeho združenia, aby ho vzali medzi seba. A tak už v marci budúceho roku urobil na dvakrát záverečnú skúšku po skončení krátkodobého kurzu. Keď si v apríli kúpil novú, vyblýskanú brnenskú guľovnicu kalibru sedem krát šesťdesiatštyri s perfektnou optikou, slávnostne ho prijali za riadneho člena spoločnosti Sokol. Niektorí poľovníci sa obávali, že im poriadne zriedi stavy zveri v revíri, ale tí, čo ho poznali lepšie a dôvernejšie vedeli, že tomu tak vôbec nebude. Že ak strelí jedného vrabca, bude to jeho jediná trofej. Lenže práve Cyrilovou zásluhou sa pomýlili. To už v Cyrilovej hlave boli celkom presne vykryštalizované a naplánované všetky poľovnícke trofeje nášho snoba. Keď som sa teda konečne dostal na návštevu do domu pána predsedu, aby som si prezrel jeho poľovnícke trofeje, vedel som o každej z nich celú pravdu z rozprávania samotného Cyrila. Pri ich počúvaní som sa chytal od smiechu za brucho.

Vstúpil som teda do priestornej slovenskej izby veľkého lovca – latinára. V celkom slušne zriadenej podkrovnej izbičke, ktorá bola vybavená starodávnymi drevenými krosnami, kolovrátmi, pravým dedinským krojom, valaškami a fujarami, viseli na čelnej stene tri poľovnícke trofeje. Vypchatá, čiernobielo strakatá sluka s krátkym zobákom, vari trojkilová, meravo sedela na borovicovej vetve. Napravo od nej ovísalo na parádne vyrezávanej podložke s dubovými listami parožie biedneho šestoráčika, s tupými čiernymi hrotmi. Lebka bola síce vzorne vypreparovaná a nechýbal ani štítok s údajmi. Meno strelca, názov poľovného revíru, dátum ulovenia, vek a bodová hodnota. Šesťdesiat bodov C.I.C. ! A v strede medzi týmito dvomi trofejami visela najvzácnejšia. Hlucháň ! Ale aký hlucháň ! Dvanásťmesačné kurča, ešte mu miestami bolo vidieť bavlnené páperie. Pán predseda naozaj nemohol vedieť, že hlucháň pohlavne dospieva vo veku štrnásť až pätnásť mesiacov, a že až oveľa neskôr sa i veľkosťou podobá dospelému kohútovi. Pri pohľade na tie trofeje sa ma zmocnila najprv nevýslovná a desivá hrôza. Potom sa mi chcelo strašne smiať, mal som čo robiť, aby som nevybuchol smiechom. Ale nechcel som uraziť dôstojného predsedu, inak člena okresného výboru komunistickej strany Československa. Veď to by mohlo mať neslávnu dohru až u samotného riaditeľa závodu. Sám som bol celý život nestraníkom, mal som čo robiť, aby som si uhájil aspoň to drobné miesto lesníka, ktorého každý považoval iba za obyčajnú handru ! A statočne som mlčal i z iného dôvodu. Bol som po celodennom túlaní sa lesom nesmierne unavený a hladný ako vlk. Na stole v kuchyni bola plná misa nakrájaných domácich špecialít – údená klobása, krásne prerastená slanina, tlačenka, jaternice i krvavničky. Na hlinenom tanieri rozvoniavala kyslá kvasená kapusta a pod bielym ľanovým obrúskom sa ako batoľa črtal nádherný ovál domáceho chleba. Priehľadná fľaša domácej slivovice sa vyzývavo usmievala na džbán žltkastého pezinského vína. Môj gastrointestinálny trakt sa tešil na bohatú a nepredvídanú hostinu. Tiekli mi sliny ako besnej líške, musel som si ich neustále utierať vreckovkou. A s nimi i slzy smiechu, ktorý som len ticho v sebe potláčal. Lenže moja neústupčivá povaha, ktorá i pričinením mladosti chcela mať vždy pravdu, ma tentoraz pripravila o jedinečný gurmánsky zážitok. Odišiel som z domu s ovisnutým nosom a s prázdnejším žalúdkom, ako keď som vošiel dnu. Môj hostiteľ nalial voňavej slivovice do brúsených pohárov na vysokej stopke, štrngli sme si na Lovu zdar. Čarovný mok sa rozkošne váľal po jazyku, už som jednou rukou siahol po koliesku údenej klobásy a vložil si ju do úst, keď odrazu padla otázka, ktorej som sa náramne obával. - Tak čo povieš na moje trofeje, pán horár ? - Hanbil by som sa ich niekomu ukázať ! – vyhŕklo zo mňa ani neviem ako. A bolo po hostine. Pán predseda sa náramne urazil, vykázal ma rovno ku dverám a potom von, do nepríjemnej a štipľavej zimy. Takéto pravdivé slová mu vari ešte nikto nepovedal. Ale čo som mal robiť, keď moje svedomie od mladosti milovalo pravdu. Aj som za to mnohokrát trpel. Ale nikdy som nič podobné neľutoval. A neľutujem to dodnes. Autobus do rodnej dediny odchádzal až o tri hodiny, nuž som zamieril do tej krčmičky, kde som milého nimróda uvidel po prvýkrát. Dal som si na zohriatie decák borovičky. Za malú chvíľu sa objavil vo dverách Cyril, prisadol si ku mne a objednal ešte pohárik. Trochu som sa zasýtil i upokojil. Vyžaloval som sa mu, ako som dopadol pri prehliadke trofejí u jeho švagra. Rozrehotal sa ako divý a potom mi znova, vari už po tretí či štvrtýkrát vyrozprával celkom dopodrobna príbeh o každej trofeji. Aby som to nikdy nezabudol...

Teda prvá bola sluka. Hneď v apríli toho roku, ako predseda ukončil poľovnícky kurz a stal sa členom poľovníckeho združenia, zatúžil po slučej trofeji. Lenže v apríli, keď v týchto končinách sluky najlepšie ťahajú, mal mnoho práce a do hory sa vôbec nedostal. Spomenul si na to až niekedy začiatkom júna. To už sluky samozrejme nesedeli ani na vajciach, ale zaúčali svoje mláďatá do tajomstva hľadania obživy v kyprej lesnej pôde. Lenže náš snob neveril ani švagrovi. Čo mal chudák urobiť, aby upokojil svojho, loveckou vášňou nenasýteného novopečeného poľovníka ? A vyriešil to celkom originálne. Bol vtedy v dedine jeden výborný a známy chovateľ hrabavej hydiny a vodného domáceho vtáctva. Okrem iného choval aj perličky. Tieto kurovité vtáky s čiernosivým bielobodkovaným perím a krátkym zobákom iba veľmi ťažko lietajú. A keď už vzlietnu, tak iba na celkom krátku vzdialenosť. Kúpil teda milý Cyril jednu perličku, pristrihol jej temer o polovicu jej i tak krátke krídla, poviazal nohy tenkým rybárskym silonovým vlascom a zaviezol na svojej škodovke do stredu doliny. A už letel k švagrovi, aby ho pozval na sluky. Požičal mu i brokovnicu, lebo ten ešte takú zbraň nemal k dispozícii. Vari za štvrť hodiny prechádzali autom okolo miesta, kde bol zúboženú perličku vypustil. Sedela tam nepohnute pri malom smrečku a za tú dobu urobila tri či štyri metre. Samozrejme, že ju náš predseda zbadal. Sluka, pozri švagre ! Máš pravdu, strieľaj ! – posúril ho Cyril. Nebolo ho treba dvakrát núkať. Vyskočil z auta, letmo namieril a vystrelil. Vrabca by človek trafil brokovnicou na pätnásť metrov, a nie takmer dvojkilovú perličku. Zvalila sa chudina do vysokej trávy a už sa vôbec nepohla. Bežal Cyril pre ňu, obratne rozrezal tenký silon a slávnostne ju odovzdával šťastnému lovcovi. Ten si ju dokonale obzeral. Bol spokojný s jej veľkosťou, i jej podozrivé sfarbenie sa mu celkom pozdávalo. Len sa mu akosi nepáčil jej krátky zobák. Ten si v zime zlomila, keď chcela preďobať ľad na potoku, aby ulovila nejakú rybičku ! - upokojil ho napokon Cyril. Dávno veľký predseda zabudol, možno vôbec nevedel, že sluka je sťahovavý vták a že ryby vôbec netvoria zložku jej potravy. Strelili sluku, a nie hocijakú. Možno nikto takú veľkú sluku v tejto oblasti ešte nestrelil. Oj, či mi len budú závidieť ostatní poľovníci ? – radoval sa v duchu nenapraviteľný snob. Už sa zvečerilo, nasadli teda do auta a zaparkovali rovno v krčme. Taký nevšedný úlovok bolo treba osláviť. A predseda platil poriadne. Všetkým chlapom v krčme rozkázal po poldeci borovičky, sám si objednal rovno decák. A rovnako i pre Cyrila. Obdivovali podnapití chlapi predsedov úlovok, ťažkali ho v rukách a uznanlivo pokyvovali hlavami. A čím viac ho chválili, tým častejšie behala krčmárka s novou rundou. Ba za chvíľu, to sa už chýr o neobyčajnej sluke rozniesol po celej dedine, tam prišli i tí, čo tam nikdy neboli. A hoci nepili alkohol, každý si dal po poháriku, veď nebývalo zvykom v týchto končinách, aby niekto zadarmo platil obyčajným chlapom pálenku ! Až do polnoci bola krčma otvorená. Bola to drahá oslava, vari dobrých dvetisíc minul predseda na tú oslavu ! Ale vôbec to neľutoval ! Nech ľudia vidia, aký je on človek, aký veľký poľovník v ňom nečinne driemal od narodenia ! On naučí poľovať všetkých poľovníkov ! Vykrikoval všelijaké hlúposti, už bol na mol a Cyril ho musel s kamarátmi doslova zaniesť domov. A s ním i jeho rekordnú sluku, ktorú si dal podľa želania vypreparovať v toku.. Nádherná trofej... !

Koncom septembra, keď vrcholila pod Smrekovom jelenia ruja, zobral ho Cyril zasa so sebou do hory. Prvýkrát počul zaručať jeleňa. Náramne sa preľakol, lebo jemu sa zazdalo, že to tak hlasno mrmle rozhnevaný medveď. A tak ani na okamih neopustil Cyrila. Držal sa ho ako tieň. A ako to už v živote býva, nie nadarmo sa hovorí, že hlúpi majú šťastie, pribehol im o chvíľu na dostrel jeleň. Osmoráčik s výradovým parožím, typická druhá veková trieda. Ponúkol mu ho teda hospodár k odstrelu. Zamieril náš jáger svoju novú zbraň na mohutné telo jeleňa, ktorý nebol ďalej ako päťdesiat metrov. Horami sa dlho niesla mohutná ozvena výstrelu, ba z niektorých bukov a javorov opadlo posledné lístie. Ale jeleň živý a zdravý kúsok odbehol a rozručal sa v plnej paráde. A pomaly odtiahol na neďalekú hoľu. Samozrejme, že guľka išla pomimo, a ak nevybila všetky okná na nebeských chrámoch, potom pravdepodobne preletela hlavný hrebeň Veľkej Fatry a dopadla niekde na sídlisko v Bystrici alebo vo Zvolene. Prvá poľovačka na jeleňa sa teda skončila neslávne. Ale keď sa vracali podvečer domov, čakalo ich v sedle Príslop prekvapenie. Už zdiaľky začuli hlasný gagot divých husí. Cyril sa domnieval, že to tiahnu zo severu na juh na svoje zimné stanovištia. Bolo tomu naozaj tak, lenže kŕdeľ vari päťdesiat či šesťdesiat husí zosadol na vysokohorskú lúku a oddychoval na svojom dlhom lete kdesi do Afriky. Keď ich husi zbadali, vzniesli sa všetky do jednej na krídla a s hlasným gagotom odlietali. Predseda však sňal z pleca guľovnicu a chcel strieľať, lenže Cyril ho zahriakol. Na husi sa tu nesmie poľovať, nie sú v pláne chovu a lovu zveri. A možno by i nad tým prižmúril oko, ale strieľať v takom šere guľovnicou na letiace husi by bolo len zbytočným rušením jelenej ruje v období jej vrcholu. Lenže náš jáger dostal náramnú chuť na poľovačku na divé husi. Tak sa mu tie vtáky zapáčili, že doma nahlas rozmýšľal, ako sa dá na budúci rok pozvať svojmu kamarátovi na dolniaky na zaujímavý lov. Vtedy ešte nevedel, a ani vedieť nemohol, že uloví divú hus i tu, v Studenej doline, a nie jednu, ale hneď niekoľko. Toho roku sa už na jeleňa nedostal. Ale na Vianoce, presne na Štefana ho Cyril pozval na spoločnú poľovačku na diviaky. Ktorýsi poľovník vystopoval celú čriedu diviakov, ktoré práve odpočívali v hustej smrekovej mladine. Urobili teda väčší pohon, a ako sa na poriadnych poľovníkov patrí, pozvali i svojho pána predsedu. Keď ho Cyril postavil na štand a pobral sa rozmiestňovať ďalších strelcov, náš bojazlivý poľovník tam dlho nevydržal. Vari o päť minút dobehol k svojmu susedovi, že videl medveďa, ako ponad neho len niekoľko metrov prebehol. Zasmial sa v duchu starý poľovník, dobre vedel, že medvede teraz statočne a vytrvalo spia kdesi hlboko pod snehovou perinou. Ale keď uvidel odistenú guľovnicu strachopuda, hneď mu ju zaistil a potom upozornil samotného poľovného hospodára, aby ho viac na spoločnú poľovačku nikdy nepozýval. Ešte by svojou horúčkou a strachom mohol spôsobiť nešťastie ! To bola teda prvá i posledná spoločná poľovačka v živote nášho snoba...

Dlhá fatranská zima však potom rýchle ubiehala. Keď hlbokými dolinami zurčala kalná voda od topiaceho sa snehu, na okopnených miestach rozkvitali snežienky a šafrany, nastal čas hlucháních svadieb. Lenže darmo Cyril vyvolával svojho švagra na hory, ten bol zaneprázdnený robotou a s hlucháňmi si musel dať toho roku pokoj. Až budú ručať jelene, potom ho zasa v hore uvidí. A bolo tomu naozaj tak. Lenže do ruje bolo ešte veľmi ďaleko a Cyril sa začal obávať, aby jeho švagrovi nezačala hrdzavieť zbraň. Už spomínaný chovateľ hydiny a vodného vtáctva choval samozrejme i husi. Ale neboli biele, ako všetky ostatné v dedine. Šedohnedé, na krídlach i na chvoste mali zvýraznenú tmavšiu kresbu, temer sa podobali na divé. Len boli krotké, ale gagotali navlas rovnako ako tie, čo sa zjari a na jeseň objavujú vysoko letiac na oblohe. Teda niekedy v polovici augusta sa vracali neskoro popoludní lesní robotníci domov z celodennej práce natlačení v skriňovej Avii. Zbadal tie husi povyše dediny na horskom potoku i Cyril. A už bola na svete ponuka na krásnu poľovačku pre svojho švagra. Ani vo sne by ho nenapadlo, že ten by sa neuspokojil s jednou husou, ale že postrieľa celý kŕdeľ ! Vrazil teda rovno k nemu do domu – švagre, na dolinu zosadli divé husi ! Ak chceš, choď si jednu streliť !

To bola výzva ako hrom z jasného neba ! Prehodil predseda guľovnicu cez plece, nasadol na Babetu a za chvíľu bol na mieste, kde sa pred ním črtala nádherná rozprávka ! Ako vystrihnutá z neskutočného sna ! V čistom horskom potoku kúsok nad dedinou si veselo plávalo osem divých husí ! Potichu gagotali a vôbec sa ho nebáli ! Nebolo mu to vôbec divné, ani podozrivé. Začal sa opatrne prikrádať ku nim, ale tie mu nevenovali pozornosť. Keď bol vari na pätnásť metrov od nich, spustil paľbu ako na fronte. A neprestal, kým všetky neležali hore bruchami. Len štyri boli strelené naozaj, z toho dve rozbité tak, že sa z nich dalo použiť iba perie na periny. Zvyšné štyri musela pravdepodobne usmrtiť ohlušujúca tlaková vlna toľkých výstrelov, alebo ich zabili vymrštené pstruhy či lipne, ktorých pri tom tiež niekoľko zaplatilo životom. Každý normálne vychovaný a slušný človek by nad počínaním predsedu horko zaplakal, ale on bol pyšný ako páv. Vzal teda jedinú, ako tak zachovalú úbohú hus a poďho do krčmy. A zasa bola oslava. Lenže tentokrát netrvala dlho. Čoskoro sa správa o postrieľaných husiach dostala do uší i známemu chovateľovi a ten sa hneď vybral za strelcom. A bolo veru zle – nedobre. Bol to chlap ako hora, chytil milého predsedu pod krk a tak dlho ním triasol, kým z neho nevytriasol rovné tri tisícky na nákup nového kŕdľa plemenných husí. Predseda zaplatil, a bol rád, že ho ten občan neudal. Určite by bol prišiel o poľovnícky lístok, ba i o samotnú zbraň. A tak nahnevaný vyhodil pred krčmu i tú jedinú hus. Pobehovali tam polonahé cigánčatá, samozrejme, že ju uchmatli a bežali s ňou domov. Bývali vtedy totiž kúsok nad dedinou v troch či štyroch ošarpaných chatrčiach cigáni. Staré cigánky pozbierali všetky husi a ich rodiny sa potom týždeň hostili na parádnej husacinke. Dlho sa po dedine povrávalo, že vtedy mali cigáni lepšie hody, ako bývali tie staré a známe v Slovenskom Grobe na juhu Slovenska. A predseda im kúpil i bedničku lacného ovocného vína, lebo cigánky s detiskami tam tri dni zbierali po celom okolí perie, aby chudákovi chovateľovi aspoň niečo zostalo do perín na výbavu pre jeho dve dcéry. Tak neslávne teda dopadla predsedova poľovačka na divé husi . I preto chýba vypreparovaná hus na jeho stene...

Ale koncom septembra už zasa vykračoval po Cyrilovom boku v plnej paráde. Jeho poľovnícka uniforma voňala novotou. Nohavice mali tak starostlivo vyžehlené puky, že keby sa ho človek na tých miestach dotkol, určite by sa porezal. Biela košeľa, zelená kravata s ručiacim jeleňom, ale najmä tirolácky klobúčik, za ktorým mal zastoknuté zelené pierko, vari pol metra dlhé z domáceho kohúta plemena hempšírky. Nezasvätenému sa mohlo zdať, že to hore Studenou dolinou kráča sám pán Kraft Hohenlohe, lenže ten už niekoľko desaťročí poľoval v nebeských revíroch. Toto bola len jeho nevydarená atrapa, ktorá na rozdiel od neho veľmi zle strieľala. A i teraz nebolo tomu inak. Keď za týždeň trikrát strieľal na jeleňa a trikrát minul, vzdal sa nádeje na jeleniu trofej nielen on, ale i samotný Cyril. A tak už vtedy sa zaoberal myšlienkou, ako dostať nejakého paroháča rovno pred nos svojmu švagrovi. Stalo sa tak na budúci rok, zasa len pomocou zvláštnych okolností, ale najmä Cyrilovmu umu a dôvtipu...Kedysi koncom jesene strhli vlci slabého šestáčika. Skupina poľovníkov dotiahla mršinu do záhrady predsedu, kde ju podnapitý večer dostrelil...

Medzitým však bola nová jar a na horách zasa tokali hlucháne. Vybrali sa teda raz na tok, vyrazili krátko po polnoci, ale na tokanisko vôbec nedošli. Brodili sa miestami až po pás v riedkom jarnom snehu, a na to nemal predseda kondíciu. Vari po dvesto metroch ťažkej a namáhavej chôdze to vzdal. Uznal teda i Cyril, že hluchánia trofej je pre švagra veľmi vysoko, a temer vôbec nedostižná. Vrátili sa teda domov s prázdnymi rukami a ohrnutými nosmi. Lenže príroda je nevyspytateľná a niekedy poskytne samotná Diana úlovok i takému poľovníkovi, čo si to vôbec nezaslúži. A Cyrilovi pomohli samotné nebesia ! Niekedy koncom júna sedel so svojou partiou drevorubačov cez poludňajšiu prestávku pri malom ohníku, na ktorom si opekali domácu slaninu i klobásu, aby sa trochu najedli. A tu sa odrazu zo strmého lesného svahu skobŕľal skoro do ohniska hlucháň. Skočil Cyril ku nemu, vzal ho do rúk a dôkladne si ho poprezeral. Bol to mladý, vlaňajší kohútik. Ešte nedospelý, mal poranenú pravú nohu i krídlo. Pravdepodobne ho musela dostať líška alebo horská kuna, a jemu sa predsa len podarilo vyslobodiť. Ale jeho poranenie bolo také vážne, že kohútik nemal šancu na prežitie. Už ledva dýchal, sotva znateľne mihotal očami. Otvoril mu Cyril zobák a nalial do hrdla trošku čistej pramenistej vody. Trochu sa pozbieral, a tak ho Cyril šupol do svojho plecniaka. A už sa tešil na večerný lov... Krátko pred mrkaním položil milého kohúta asi o dvesto metrov vyššie, ako bol vypustil tú dvojkilovú sluku. A o chvíľu tam bol so švagrom. Ten ako vtedy dlho neotáľal. Mal už svoju dvojhlavňovú bajkalku a vystrelil temer súčasne z obidvoch hlavní. Už i tak doráňaného a zúboženého kohútika prederavil stovkami brokov o priemere štyri a pol milimetra ako riečicu. Tri dni sa trápil potom preparátor, aby tú trofej dal vôbec dokopy. Že sa potom zasa konala honosná oslava, o tom je už vari škoda písať...

Bol by náš predseda vari poľoval i ďalej, a bolo by bývalo jeho vydarených komických kúskov vari na celý román, ale na tomto hrbatom svete je všetko relatívne, a všetko sa raz musí skončiť. A tak dopadol i veľký poľovník a neobyčajný latinár. Jeho nepodarené kúsky v poľovníctve sa totiž preniesli už i do jeho práce na zodpovednom úrade. Keď nastávajúce kontroly odhalili jeho podvody a klamstvá v úradných spisoch, musel zákonite prísť ortieľ. Priblížilo sa nové volebné obdobie a na kanditátke sa ocitol jediný kandidát, mladý a vzdelaný inžinier. Starého predsedu to tak rozhnevalo a rozčúlilo, že vytiahol prázdnu a nenabitú zbraň, a v euforickom návale hnevu behal po celej dedine a vyhrážal sa ľuďom, že ich všetkých postrieľa, ak ho znovu nezvolia do funkcie, v ktorej sa mu neobyčajne zapáčilo... Lenže i ľudia ho už mali plné zuby, a ktorýsi odvážlivec ho udal. Prišli súdruhovia zo štátnej bezpečnosti, odobrali mu zbraň i poľovný lístok. A bol rád, že neskončil pre súdom, a potom vo väzení. Ľudia si od neho oddýchli, čoskoro naňho zabudli. Ale najviac sa vari tomu tešila celá veľkofatranská príroda ...


Autor: Ján Brtko

 

info_adm

 


Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť

Mohlo by vás zaujať

Vyhľadaj na stránke

Prihlásiť

Zaregistrovať




podat inzerat zadarmo

Nájdete nás aj na Facebooku

polovnictvoterem3

Nové komentáre fotiek

  • alexander: "Klobúk dolu"
  • HunterJan: "Lovu zdar !"
  • polovnickydvor8: "hallo
    pokial viem na slovensku s..."

Používatelia stránky

Stránku si práve prezerá 104  neprihlásených návštevníkov.
Heslom sa prihlásil:

Napíšte nám

podnety2

xxzver, zviera, jelen, diviak, srnec, medved, liska, zajac, bazant, priroda, les, strom, luka, pasienok, teren, pribeh, poviedka, poviedky, rozpravky, vtip, kniha, kazatelna, posed, krmelec, krmitko, 4x4, malorazka, gulovnica, brokovnica, vzduchovka, zbran, pistol, buchacka, strelivo, strielat, strelby, pretek, trapp, parkur, naboj, strela, monolit, rws, sb, sab, sellier, bellot, federal, tsx, ttsx, lapua, zakon, vlastník, ochrana, optika, dalekohlad, puskohlad, kolimator, montaz, svenk, otocna, ocelova, weaver, horar, diskusia, diskusni, forum, fórum, chat, pokec, nazor, hunter, polovnik, polovnictvo, polovačka, polovanie, lov, lovec, myslivec, honitba, odstrel, poplatkovy, polovník, zdruzenie, PZ, SPZ, fotografie, fotky, foto, video, inzercia, inzerce, inzeraty, predam, prodam, kupim, koupim, baterka, svietidlo, príbehy, poviedky, frir, termokamera, nocne videnie, atn, pulsar, apex, scout,