www.horar.sk

Každý poľovník už niekoľkokrát zažil, že ho matka príroda niečím prekvapila, keď to najmenej čaká. O to väčšiu radosť z takéhoto prekvapenia má človek, keď ide o zver, ktorá sa žiaľ v prírode čoraz menej nachádza. Blížia sa mesiace marec, apríl a máj, ktoré nám poľovníkom prinášajú prekrásne zážitky svadobných obradov.

Iste ste uhádli, že hovorím o holniakovi a hlucháňovi ( prosím prepáčte, že píšem tieto názvy, ktoré sa v minulosti hojne uvádzali a nie novodobé tetrov holniak, tetrov hlucháň ). Žiaľ, a mnohí z vás mi iste dajú za pravdu, že lesné kury sa pomaly vytrácajú z našich lesov. A pritom ide o takú prekrásnu zver, nielen svojím vzhľadom ale aj spôsobom života. Čítal som o mnohých pokusoch vrátiť túto zver na jej pôvodné miesta výskytu, ale žiaľ zostáva len pri pokusoch. Ľudská aktivita zničila veľa ich pôvodných tokanísk, čo malo za následok znižovanie ich počtov. Tak väčšina z nás už nezažije to vzrušenie pri pozorovaní ich svadobného tanca a z ich lovu, ktoré už mnohokrát prekrásne opísali mnohí pisatelia.

Pri minuloročnej zimnej brigáde som mal možnosť po mnohých rokoch opäť vidieť hlucháňa. V odbornej literatúre sa často uvádza, že kohúty hlucháňa sa niekedy „ zbláznia „ a obtokávajú napr.ľudí. Neviem, či ide o takýto prípad, ale moje stretnutie s týmto „rytierom korún „ sa uskutočnilo v dňoch 22.12 – 23.12.2011. Miesto kde k tomuto stretnutiu došlo bolo dosť vzdialené od lesa a v blízkosti sa nachádzali aj rodinné domy. Práve som sa vrátil z cesty autom a keď som kráčal na ubytovňu, zbadal som niečo letieť asi tak 2 metre nad zemou pozdĺž budovy skladu. Po pár metroch sa to usadilo na opačnej strane strechy ubytovne. Nakoľko som bol zvedavý, šiel som sa pozrieť na to. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že na strechu si sadol kohút hlucháňa. Najprv som si myslel, že vzhľadom na jeho ťarbavý let bude asi zranený, ale nevykazoval žiadne viditeľné známky poranenia. Dostal som sa k nemu asi tak na 3 metre , hlucháň sa mi natočil bokom, ako vejár roztiahol chvostové perie, na pleciach sa mu vynímala biela škvrna, nad očami červená obočnica a pod pomerne silným zobákom brada, a tak som mohol obdivovať nie len jeho majestátne telo ale aj prekrásne farby. Z jeho reakcie som videl, že sa ma vôbec nebojí. Akoby sa chcel predviesť vo svojej celej kráse. Zašiel som na ubytovňu a zavolal kolegov, ktorý náhlivo vybehli na dvor a s otvorenými ústami sledovali toto nádherné divadlo. Zo strechy ubytovne viedol kábel na blízky stĺp a hlucháň, akoby sa chcel ďalej ukazovať zišiel po streche a usadil sa na ňom, len necelé 2 metre nad našimi hlavami. A opäť sa snažil upútať našu pozornosť. Stál tam na silných operených behákoch a predvádzal sa prítomnému publiku. Po pár minútach, akoby si povedal, že „parády" už bolo dosť, preletel na blízke stromy a usadil sa na konári, pričom stratil akýkoľvek záujem, čo sa deje na zemi. Po krátkej chvíli preletel na borovicu, kde začal oberať ihličie a púčiky. Pod strom na ktorom sa usadil, sme nasypali zrno. Až do západu slnka sme cez okná sledovali hlucháňa, ako sedí na konári alebo sa kŕmi ihličím z borovice.

Na druhý deň ráno som sa išiel pozrieť, či hlucháň prenocoval na borovici. Na snehu pod borovicou boli jeho stopy, ktoré viedli k neďalekému potoku. Hlucháňa som našiel sedieť opäť na streche neďalekej budovy. Bystrím zrakom sledoval, čo sa deje na zemi. Vrátil som sa späť na ubytovňu. Po čase som vyšiel niečo robiť na dvor a zbadal som ho, ako si pyšne vykračuje smerom k ubytovni. Len čo ma zbadal, zastal a po krátkom zaváhaní sa vybral svojím pyšným krokom za v blízkosti odstavené autá. Vtedy som si pomyslel, že možno mám poslednú možnosť uvidieť hlucháňa vo voľnej prírode tak zblízka. Pomaly som sa k nemu prikradol, až som sa k nemu dostal skoro na 1 meter. Hlucháň sa ma vôbec nebál. Opäť mi zapózoval a tak som si mohol z blízka obzrieť tohto „ rytiera korún „. Potom si asi povedal, že toho už bolo dosť a opäť preletel na blízke stromy. Na mieste zostali po ňom len stopy na snehu. Vrátil som späť na ubytovňu. Neskoršie, keď sme sa pohybovali po dvore sme ho mohli vidieť, ako sa presúval po strechách budov a niekedy zaletel na blízke stromy.

Priznám sa, že aj keď som mal zo sebou mobil, nestihol som spraviť ďalšie fotky, len tieto dve. Táto prekrásna chvíľa ma natoľko pohltila, že som stratil nielen pojem o čase ale zabudol som aj na svoj mobil, ktorý zostal v obale na opasku. Teraz si pravdaže vyčítam, že som sa nechal uniesť blízkosťou tohto prekrásneho vtáka, ale stálo to zato. Možno som bol svedkom práve toho, čo odborná literatúra opisuje ako, „ zbláznenie „ kohúta hlucháňa. To už ale asi nezistím, ale aj tak ďakujem.

Autor:Ján Krnáč

Bookmark

Pošli to emailom

Zobrazenie: 565

Trackback(0)

TrackBack URI pre tento článok

Komentáre (2)

článok o hlucháňovi

Pán Krnáč, je to nádherný článok, je vidieť že ste človek spätý s prírodou, a že pírodu nesmierne milujete. Teším sa na Vaše ďalšie príbehy a želám Vám veľa zdravia a síl.

volodo , 17.01.2012

• 
• +0
• 
• 

...

Myslim ze krajsi vianocny darcek ste ani nemohli dostat...

Waldo , 19.01.2012

• 
• +2
• 
• 

Napíš komentár

K článku môžete pridať komentár až po prihlásení.